Slavomír Tall. V roku 2001 som dostal príležitosť pracovať v tíme Gymnázia sv. Moniky v Prešove. Prvý rok som vyučoval matematiku a telesnú výchovu, v ďalšom roku svoje vyštudované a „obľúbené“ predmety – lásky – matematiku a fyziku a posledné 4 roky som ostal pri krásach fyziky. Som ženatý a s manželkou Lenkou vychovávame DVA dcéry – Dominiku, Veroniku a Alexandru (13,13,10). Pôsobil som aj ako futbalový rozhodca, či dobrovoľný hasič. S povinnosťami a s príchodom detí sa to utlmilo. Tak som po týchto hektických rokoch veľmi rád prijal možnosť občerstvenia Vami ponúkaného.
Prišla pošta.
Pán riaditeľ na porade: „Premena škôl zvnútra…Toto je novinka… Celkom iný typ vzdelávania sa, než sme boli doteraz zvyknutí… Mne sa to zdá super… Cíťte sa slobodne, či do toho pôjdete… Kto do toho ide?“ a asi aj ďalšie veci povedal, ktoré si už nepamätám.
Dostali sme čas na premyslenie a prihlásenie sa.
Ako inak, rozhodnutie som si nechal až na večer v deň deadlinu. Do poslednej chvíle som si nebol istý, či do toho ísť. Bolo mi jasné, že ma to bude stáť čas a energiu a nebol som si istý, či to chcem investovať do niečoho, čo vlastne ešte nie je celkom utrasený a overený program. Na druhej strane, lákalo ma práve to tajomné a neisté, čo celému projektu dodávalo nádych DOBROdružnosti a také zase ja môžem. Asi tušíte, že váhaNIE skončilo mojím ÁNO, otvoril som link a vyplnil prihlášku.
Myslel som, že nás bude pár.
Napokon sa nás na túto šialenosť prihlásilo sedemnásť, čo je skoro polovica učiteľského zboru. Začali sa vytvárať dvojice. Mne ostal pán riaditeľ. Aj by som sa posťažoval, že prečo práve ja mám mať desať riaditeľských hospitácií ročne, ale vnútorne verím, že sa ľudia v rôznych situáciách nestretávajú náhodne a teda ak sme s pánom riaditeľom skončili v jednej mentorskej dvojici, zrejme sa máme navzájom čomusi naučiť. Ono, aby som bol pravdivý, my už sa poznáme dlhšie a nie len ako kolegovia, ale poznám ho aj ako človeka, dobrého človeka, preto nemám strach. Možno trochu rešpekt, ale to má človek vždy, keď je niekto ďalší na vašej hodine. Zaujímavé bolo aj to, že rovnako ako ja, vstupom do programu bolo aj pánu riaditeľovi dopriatych kopec hospitácií mojou maličkosťou. Myslím, že rovnako ako ja, neprežíval nejaké stresy, skôr to prijal ako dar.
Dvojdňový tréning mentoring zručností.
Učili sme sa klásť otázky, dávať si feedback, reflektovať hodiny, používať mentoring/koučing techniky, pozorovať hodiny, nehľadať riešenia, byť zvedaví, byť ľudskí, byť nápomocní, nebyť zraňujúci.
Začiname si chodiť na hodiny.
Ja pánovi riaditeľovi, on mne. Obom nám asi bolo jasné, že návšteva kolegu na hodine znamená ďalšie oči, ďalšie uši, ďalší pohľad… Dôležité je, že ak ideš kolegovi na hodinu, neprichádza tam v tvojej osobe „veľký brat“, ale človek plný pokory a úcty voči kolegovi, so snahou byť mu prospešný a bezpečný. Prichádza v tebe človek, ktorý mu pomáha objavovať nové nápady, vidieť veci z iného uhla pohladu, nachádzať si svoje vlastné nové riešenia. Návšteva kolegovej hodiny je však prospešná aj pre návštevníka, ktorý odrazu dostáva príležitosť vidieť rôzne komplikované situácie z pohľadu pozorovateľa, ktorý má kapacitu a priestor, tieto situácie analyzovať a lepšie im porozumieť.
V programe šiel každý z nás v dvoch líniách.
Jednak ako mentorovaný učiteľ a druhak ako mentor iného učiteľa, v mojom prípade, riaditeľa. Ja som sa v učiteľskej línii venoval spôsobu hodnotenia v mojej triede, spolu s mojim mentorom som spravil komplet revíziu toho, ako to mám nastavené za tých pár rokov, čo učím, ako známky, ako slovné hodnotenie, čo s tým ďalej. V mentorskej línii som pozoroval dynamiku hodín a riešil som najmä to, ako hovoriť s kolegom po hodine, ako mu pomôcť a nezraniť ho, ako klásť tie správne otázky. Obe línie boli pre mňa zaujímavým dobrodružstvom i keď každá trochu iným spôsobom.
Krátke obzretie smerom ku kolegom, ktorí sa do projektu napokon nezapojili.
Myslím, že u viacerých zohralo rolu najmä to, že sa projekt spúšťal tesne pred Vianocami a okrem školských povinností v tomto čase pribudli aj povinnosti rodinné. Druhou vecou, ktorú som vnímal, bola z ich strany potreba nejakého merateľného výstupu a prípadného benefitu. Z ich strany som cítil zvedavosť a v istom bode som mal dokonca pocit, že po tom, ako sa do projektu pustila časť učiteľského zboru, našli by sa aj ďalší, ktorí sa predtým nevedeli osmeliť na krok do neznáma.
Ročný program skončil.
Uvažujeme aj s kolegami o pokračovaní. Vyzerá to na IMT Smile 😀 Rozumejte Interný-Mentoringový-Tím s úsmevom. Radi by sme vytvorili podmienky, aby sa niektorí z nás stali mentormi a pomáhali celoročne kolegom. Pod podmienkami rozumiem lepší rozvrh, technickú podporu, či dokonca osobné ohodnotenie.
Veľmi veľmi ďakujem.
Málokedy človek stretne ľudí, ktorí šíria takú dobrú energiu a nadšenie a vy ten dar máte, takže za mňa, ooooooobrovské dobrodružstvo. ĎAKUJEM ?
Slavomír Tall
P.S. Štyri asociácie k mentoringu:
pomoc – rada – opora – zlyhanie = príležitosť
Ak Vás mentoring zaujal, dajte vedieť kolegom a vedeniu školy. Možnosť prihlásiť školu do programu „Premena školy zvnútra“ je tu do 25. 5. 2019.
