Je úžasné, keď vidíme malé dieťa, ako sa učí chodiť. Približne ročné dieťa sa postaví na nôžky a spočiatku pravidelne po jednom dvoch krokoch padá. Je vytrvalé a po každom páde sa zasa postaví a skúša znova.
Nikto sa na neho nehnevá, naopak rodič ho povzbudzuje a nezdary si nevšíma. Počet pokusov je nekonečný a výsledkom jeho úsilia je chôdza bez pádov. Počas života sa učí rozprávať. Skomoleným slovám sa usmejeme, jemne opravíme a ide sa ďalej. Podobne je to aj pri iných zručnostiach, ktoré sa dieťa postupne učí.
Za chyby deti netrestáme a nepovieme dieťaťu: „Ak sa naučíš chodiť, dostaneš cukrík.„
Keď však príde dieťa do školy, je za chybu trestané.
Jedna chyba dvojka, dve chyby trojka …. Vtedy dochádza k tomu, že dieťa sa chyby bojí a robí všetko preto, aby chybu neurobilo. Niektorí zistia, že na to nemajú a činnosti, v ktorých sú neúspešní, robia neradi a časom ich dokonca znenávidia. Stráca sa radosť. Deti sa rodia s veľkou túžbou učiť sa. A škola, ktorá hodnotí deti známkami, pochvalami a odmenami, túto túžbu ničí.
V našej škole známky na 1. stupni nemáme. Som vďačná, že môžem v takej škole učiť.
Odmeny pre deti
Podobne je to s ústnou pochvalou a odmenami. V dnešnej dobe je časté dávať deťom odmenu za to, keď sú „dobré“, keď sú potichu, keď niekomu pomôžu, poupratujú alebo zjedia porciu zeleniny či ovocia. Pochválime ich, keď urobia niečo, čo nás poteší. Odmenami s deťmi manipulujeme.
Na prvý pohľad vyzerajú pochvaly a odmeny v poriadku. Však deti urobia to, čo chceme my. Odmeny a pochvaly zlepšujú výkon detí a správanie. Ale na ako dlho? Deti si na odmeny zvyknú a keď ich nedostanú, správanie alebo výkon sa stráca. Odmena ich oberá o vytrvalosť, tvorivosť a celkovú kvalitu práce. Odradzuje ich od tvorivosti a riskovania.
Keď sú deti závislé na odmene či pochvale, vyhýbajú sa výzvam a pracujú na „istotu“. Urobia len to, za čo dostanú odmenu. Nič viac.
Odmeny fungujú krátkodobo a nemajú dlhodobý význam.
Deti robia všetko preto, aby získali odmenu a tým strácajú sebaúctu. A pritom strácajú záujem o aktivity, ktoré by mali za iných okolností najradšej. Prečo? Nedostanú za to odmenu. Odmeny fungujú krátkodobo a z dlhodobého hľadiska sú odmeny neefektívne.
Moja skúsenosť: na minulom pracovisku som vyhlásila súťaž v čítaní. S tými, ktorí prečítali najviac strán, som išla do cukrárne. Boli to pekné chvíle s deťmi a veľmi nás zblížili. Ale to bola jediná pozitívna stránka aktivity. V skutočnosti si decká začali vyberať menšie knihy a strácalo sa čítanie s porozumením.
Prečo odmeny narušujú naše vzťahy s deťmi?
- Deti robia veci pre odmenu, pochvalu a nie pre seba.
- Človek, ktorý dáva odmenu má nad dieťaťom moc. Oslabuje samostatnosť dieťaťa.
- Všetci túžime po nezávislosti. Odmeny a pochvaly robia deti závislými.
- Za každou odmenou sa skrýva bič. Keď dieťa nedostane odmenu, cíti sa menejcenné.
- Odmeny a pochvaly vyvolávajú nezdravé súťaženie a ohrozujú spoluprácu. Nielen v triede, ale aj medzi súrodencami.
Odmeny a pochvaly sú manipulatívne
Sú najrýchlejším spôsobom ako zmeniť správanie či výkon dieťaťa. Ale nie dlhodobo.
Je chvála vôbec niekedy v poriadku? Áno, deti potrebujú pozitívnu spätnú väzbu! Ako na to?
Keď sa chceme vyhnúť pochvalám a odmenám, neznamená to, že by sme ich nemali povzbudzovať, prejavovať radosť a lásku. Môžeme sa s nimi radovať z každého kroku ich rozvoja, ale bez manipulácie!
Ako?
1. Dať dieťaťu možnosť ohodnotiť sám seba:
– Zdá sa, že si sám so sebou spokojný!
– Za čo by si sa pochválil?
– Bavila Ťa táto aktivita?
– Ako si na to prišiel?
2. Výrok s JA:
– Vďaka, že si sa podelil s kamarátom.
– Mala som z toho dobrý pocit.
– Páči sa mi, aké si vybral farby.
– Tvoj spev ma očaril.
– Všimla som si, že …..
– Prekvapilo ma …..
– Zaujalo ma …..
3. Vyjadrujme sa k správaniu alebo k postupu, ale nie k človeku:
Nehovoríme – „Si šikovný spevák“, ale radšej:
– Tá pesnička sa mi páčila.
– Melódia bola zaujímavá.
– Počula som presne zvládnutý rytmus.
4. Pri hodnotení by nemali byť odmeny sľubované dopredu
A ani by nemali byť dávané vždy, keď dieťa urobí niečo, čo sa páči mne.
ZÁVER
Pozitívna spätná väzba je najlepšia vtedy, keď ide z nášho srdca a je spontánna.
Keď je jej cieľom povzbudiť dieťa, aby napredovalo vo všetkých smeroch, aby sa cítilo šťastné a zároveň, aby bolo empatické a dokázalo pomáhať druhým. Šťastie sa dá získať z činností, ktoré nám robia radosť, uspokojujú nás a nepotrebujeme k tomu, aby nám druhí tlieskali.
Chceme, aby mali deti vlastnú motiváciu, venovali sa vlastným záľubám a boli samé sebou.
To docielime správnou spätnou väzbou a uznaním. Pre mňa to znamená vytvoriť v triede bezpečné prostredie a príjemnú atmosféru. Aby trieda bola nie celou, ale obývačkou. Chcem pripravovať pre deti zaujímavé, zmysluplné a radostné aktivity. Zamerať sa na to, aby sa deti vnútorne prežívali radosť z vlastného výkonu. Amen 🙂
Marta Páleníková
