Premena škôl zvnútra je ročný program, v rámci ktorého učitelia z jednej školy najskôr na úvodnom tréningu školy získajú mentorské a koučovské zručnosti a potom sa počas celého roku pravideľne navštevujú na hodinách, pričom si tieto hodiny následne spolu rozoberajú. Vlaďka (učiteľka) a Slavo (riaditeľ) zo ZŠ Pliešovce sú jednou z dvojích minuloročného programu Premena škôl zvnútra. Trochu sme ich vyzvŕtali s cieľom zistiť, aké to je, ak mentoring dvojičku tvorí UČITEĽ a RIADITEĽ.
Vladimíra Ďurčová: Pár slov o mne. Požičiam si slová zo slohu môjho syna, ktorý okrem iného napísal: „Moja mama sa rada učí, rada učí a mám rád, keď ma učí. Tieto slová v podstate vystihujú z veľkej časti moju osobnosť. Posledná časť, o tom, že je rád, že ho učím, je skôr výzva, aby boli deti a ja s nimi, spokojné na mojich hodináchJ. Ak by som to mala doplniť, dopísala by som, že mám šťastie na ľudí, či už v osobnom alebo profesionálnom živote. Stretla som pár výnimočných osôb, ktorý ma nasmerovali v správnom čase k správnym rozhodnutiam. Mám vyštudovaný dejepis – náuku o spoločnosti, neskôr som si dorobila malý doktorát z didaktiky dejepisu, tento rok som dokončila špeciálnu pedagogiku – poradenstvo, čo je v súčasnosti moja veľká téma. A môj najväčší sen, aby vety, ktoré napísal môj syn, boli mojou profesionálnou charakteristikou, čo najdlhšie.
&
Slavomír Matejka: Veľmi často spomínam, že som nikdy nechcel byť učiteľom. Menej však hovorím o tom, prečo stále ním som. Nie je to zanietenosť pre určitý vyučovací predmet, ani láska k deťom. Pre mňa je dôležitý jediný moment – moment vstupu do triedy. Vtedy sa mení svet. Vstupujem do paralelného sveta mladých ľudí a je v mojich rukách, či z tohto „blízkeho stretnutia tretieho druhu“ vyjdeme (žiaci i ja) inšpirovaní, obohatení, alebo s trpkým úškrnom. A v tomto je to sakra ťažké. Poznám veľmi málo povolaní, kde vstup do miestnosti dokáže meniť tak veľa. Za posledných päť rokov pribudla k tomu ešte jedna výzva – ráno, keď vstanem, nesmierne sa teším do práce. Dokážem ako riaditeľ určitými krokmi docieliť to, aby sme sa tešili do práce všetci učitelia v škole? Dokážeme všetci spolu utvoriť také podmienky, aby sa tešili do školy i naši žiaci? Utópia? Alebo nevyhnutnosť?
Začnem s otázkami?
Vlaďka: Jasné.
Slavo: Ty máš pripravené otázky??? To sa mi nechce veriť!
Ako sa to stalo, že ste sa dostali do dvojice?
Slavo: Veľmi ma prekvapilo, že dvojice vznikali bezprostredne, bol to proces pár minút. Niektorí kolegovia sa prihlásili hneď ako vzájomná dvojica mentora a menteeho. Iní sa zas hlásili spôsobom kto chce koho za mentora, prípadne, komu by chcel byť mentorom on. Ja som mal viacero kandidátov, s ktorými som si vedel predstaviť ísť do dvojičky, nakoniec to prišlo spontánne, keď ma oslovila Vladka.
Vlaďka: So Slavom si rozumiem ľudsky, ale zároveň mi vyhovuje aj spôsob jeho komunikácie. Nehovorí veľa omáčok, hovorí efektívne, k veci, rozumiem tomu, čo mi chce povedať. Inými slovami, za málo peňazí, veľa muziky. Rozhovor s ním ma nestojí zbytočne veľa energie, ale je veľmi prospešný a to bolo pre mňa hlavné kritérium. Minulý školský rok som nemala veľa času, čiže som išla po istote :).
A to že je Slavo riaditeľ, to si neriešila?
Vlaďka: To ma v prvom momente vôbec nenapadlo a neistota prišla, až keď niektorý z kolegov polovtipom zahlásil: „S RIADITEĽOM?“. Aj keď Slava poznám a verím mu, predsa len, keď som si predstavila, že budem mať pravidelné „návštevy“ mojich hodín riaditeľom, tak som si uvedomila, že som si riadne naložila. Celé som to opätovne prehodnocovala ale po rozhovore so Slavom a dohodnutých pravidlách, som samu seba presvedčila, že to bude v poriadku 😉
Slavo: Doplnil by som, že keď už došlo k rozhodnutiu, mali sme s Vlaďkou debatu, kde sme si jasne stanovili: Do Vlaďkinej triedy budem v rámci projektu „Premena škôl“ vždy vstupovať ako MENTOR, ktorý chce pomôcť, nie ako RIADITEĽ/nadriadený, ktorý prichádza kontrolovať a hodnotiť. Akonáhle to poruším, končíme s mentoringom.
A fungovalo vám to?
Slavo: Som presvedčený, že áno. Spomeniem ešte jednu peknú epizódu s inou pani učiteľkou. Tá sa v triede bortila s nejakými nezbedníkmi. Keď sme sa dohadovali, že k nej prídem na hodinu, ona na mňa pozrela a vraví: „Ale prídeš ako mentor, nie ako riaditeľ?“ Ak učitelia volajú riaditeľa na hodiny z vlastnej vôle, ak riaditeľ dokáže zmeniť „klobúk nadriadeného“ a na problémovú situáciu sa chce pozrieť s učiteľom na partnerskej úrovni, tak ti poviem, mám príjemné zimomriavky. A riadne.
Vlaďka: Fungovalo a myslím, že bolo veľmi dôležité, aby to práve nám fungovalo. Ja som bola totiž taký pokusný králik. Bola som v dvojici s riaditeľom a prežila som (smiech). Ale vážne, kolegovia videli, že mi Slavo chodí na hodiny a vedeli aj o tom, že som mala jednu fakt nevydarenú hodinu a nič sa nestalo a to podľa mňa, otvorilo dvere, aby sme sa ako škola mohli posunúť. Vznikol pocit bezpečia, že je v poriadku urobiť chybu a že každý môže zlyhať.
Ako to bolo pri tej nevydarenej hodine? Čo presne sa dialo?
Slavo: Ja si to už ani nepamätám (smiech).
Vlaďka: Každý učiteľ/ľka pravdepodobne zažil pocit, keď sa mu rozbije hodina. Dôvod môže byť úplne banálny, alebo to môže byť niečo závažné, čo v danom momente uprednostníte a riešite situáciu. Všetky prípravy a predpoklady priebehu hodiny sú preč. Je oveľa horšie ak sa hodina rozbije kvôli disciplíne, čo sa stalo aj mne ;). V priamom prenose pred riaditeľom….
Ono, už to, že ťa niekto vidí, keď ti hodina dopadne zle, je blbé, ale ak to je riaditeľ, tak to je veľmi nepríjemné. Ale so Slavom sme hodinu zreflektovali zistili, čo fungovalo a čo nie a čím to bolo a to bolo všetko. Žiadna poprava sa nekonala.
Aké je to keď učiteľ chodí na hodinu riaditeľovi?
Slavo: Dva silné momenty som mal, keď som vďaka Vlaďke dokázal porozumieť komplikovaným situáciám, ktorým som doteraz vôbec nerozumel a až vďaka reflexii som uvidel súvislosti. Jedno sa týkalo škatuľkovania žiakov z mojej strany a druhé zas hodnotenia a diferenciácie hodín.
Vlaďka: Tak ako Slavo zahodil klobúk „riaditeľ“ a vstupoval do mojej triedy ako mentor, tak aj ja som k nemu do triedy nevstupovala ako učiteľ, ale ako mentor.
Aké je to komentovať „nedostatky“ kolegu po hodine?
Vlaďka: Na školení sme sa cielene učili, ako dávať kvalitnú a vyváženú spätnú väzbu, kde pomenujem rovnako veci, ktoré fungujú ako aj tie nefunkčné. Na začiatku to chce trochu cviku, lebo v našich zemepisných šírkach sa pod spätnou väzbou rozumie, že ťa skritizujem pod čiernu zem, ale keď už si to človek osvojil, tak to bolo v poriadku.
Dôležité je rozumieť, že ten druhý ti nechce ublížiť, ale s úctou a pokorou s tebou rozoberá tvoju hodinu. Je dôležité si tento princíp občas vedome pripomínať 😉
Slavo: S tým som nemal žiaden problém. Ani pomenovať, ani prijať. Veľmi rýchlo som si uvedomil, aký dar je pre človeka s dvadsaťročnou praxou vypočuť si postrehy služobne výrazne mladšieho kolegu.
Veľmi rýchlo som si uvedomil, aký dar je pre človeka s dvadsaťročnou praxou vypočuť si postrehy služobne výrazne mladšieho kolegu
V čom ste sa cítili lepšie, v ktorej role?
Slavo: Ja som sa cítil lepšie ako mentor, lebo to bola príležitosť na neskutočný rast a objavovanie. Videl som super hodiny aj zaujímavé situácie, vďaka ktorým som mal príležitosť porozumieť moje vlastné situácie. Byť mentorom vnímam aj ako obrovskú výzvu k odbornému rastu – za pár mesiacov nášho experimentu som sa naučil neskutočne veľa – naučil som sa premýšľať nielen nad vyučovacím procesom, ale viedlo to dokonca k tomu, že som sa začal zaujímať o koučovanie, v knižnici pribudla literatúra o koučingu, osobnostnom rozvoji…
Vlaďka: Ja som sa cítila lepšie ako učiteľ a tešila som sa z príležitosti rozoberať svoje hodiny a porozumieť im. Vyplýva to aj z toho, že učím len 4 roky, snažím sa skúšať nové veci. Bolo super, že som nemusela robiť žiadne divadlo a cítila som sa byť prijatá a akceptovaná. To mi pomohlo učiteľsky rásť v bezpečnom prostredí.
Byť mentorom má tiež svoje pozitíva, hlavne keď sledujete staršieho kolegu, ktorý vedie hodinu iným štýlom a tiež reaguje na situácie iným spôsobom ako vy sám. Videla som napríklad Slava, ako pokojne a kľudne rieši aj napäté situácie a to ma inšpirovalo pokúsiť sa skľudniťJ
Mali ste v rámci mentoringu nejakú ťažkú chviľku?
Slavo: Ťažká chvíľka bola nedostatok akýchkoľvek chvíľok. Teda, chýbal nám čas.
Vlaďka: No, ja som jednu mala. Raz prišiel Slavo na poradu a bolo to tesne po tom, ako bol u mňa v triede. Spustil o bordeli v triede, ale nemenoval žiadnu konkrétnu. Mne napadlo, to nemôže byť taký „blázon“, že to začne hovoriť pred všetkými kolegami. Tiež mi bolo jasné, že to kľudne môže byť z mojej hodiny, lebo sú veci, ktoré ja proste v triede málokedy zachytím, napríklad či je tam poriadok. Celý čas som premýšľaľa, že toto je ten bod, keď našu spoluprácu v rámci mentoringu musíme ukončiť. Hneď po porade sme si to vyjasnili ;), týkalo sa to inej triedy a malo to byť také všeobecné upozornenie…
Bola niekedy situácia, že niekto z vás, alebo z inej mentorskej dvojičky na škole vyniesol „privátne“ veci?
Vlaďka: Raz som bola v zborovni a kolegovia sa začali voľne baviť o tom, čo zažili na spoločnej hodine, kde jeden bol mentorom a druhý mentorovaným. V nejakom bode ich ďalší kolegovia stopli, že toto už je mentoring a nepatrí to na verejné miesta.
Slavo: Asi aj vďaka častým mentoring rozhovorom som zaregistroval menej časté ponosovanie sa ľudí v zborovni. Keďže už sa vyrozprávali počas mentoringov, nepociťovali potrebu ventilovať v zborovni.
Viem, že časť ľudí bola zapojená a časť nie. Vznikli s týmto nejaké komplikácie v rámci kolektívu školy?
Vlaďka: Nie.
Slavo: Nie. Ale rád by som skúsil osloviť v tomto roku nezapojených, aby do ďalšieho roku zvážili, či nechcú skúsiť. Veľká vďaka patrí i nezapojeným učiteľom – vďaka zastupovaniu umožnili priebeh procesu.
Najsilnejší/najkrajší moment z toho roku?
Slavo: Zistenie, že škatuľkujem a prekvapenie, ako veľmi to ovplyvňuje vzťah a dianie v mojej triede. Celkovo ale najkrajší moment bolo žasnutie nad tým, ako sa ľudia zapojení v projekte, začali meniť.
Vlaďka: Pre mňa to boli chvíle zdieľania. Učiteľské povolanie je zaujímavé tým, že napriek množstvu ľudí, s ktorými ste v kontakte, či už žiaci, učitelia, rodičia, mnoho situácií prežívate sám. Koordinujete hodinu, ale nemáte priamu spätnú väzbu rovnako vzdelaného kolegu/kolegyne. Všetky pekné, ale aj kritické situácie so žiakmi, len sprostredkúvate vašim kolegom/kolegyniam, čo je samozrejme skresľújúce. Myslím, že v podobnej situácii sa nachádzajú napríklad psychológovia. Najkrajší moment bol pocit zdieľania a autentickosti, pri riešení otázok výučby.
Čo škole môže dať projekt premeny škôl zvnútra?
Slavo: Individuálne – prevenciu vyhorenia a v kolektíve zlepšenie vzťahov.
Vlaďka: Zlepšenie samotného učenia, atmosféry v triede i v škole, hodnotnejšie hodiny pre deti.
Čo sú slabiny a riziká projektu?
Slavo: Nefunkčnosť, ak nie je zabezpečená kvalitná supervízia. Nedostatok času a nastavenie niektorých ľudí na odmenu, ktorú riaditeľ nie vždy má možnosť udeliť.
Vlaďka: Nepripravení učitelia, nepripravené učiteľské kolektívy so zlými vzťahmi, nepripravené vedenie, absencia osobnej (vnútornej) motivácie. Počas mentoringu môžete ľahko skĺznuť do akého si pokecania s kolegom ;), proces môže stratiť po čase dynamiku. Je dobré ak je tím učiteľov vedený tímom profesionálnych mentorov.
Aký je podľa vás ideálny riaditeľ?
Vlaďka: Taký, ktorý sa správa ako mentor. Teda ak učiteľ zlyhá, neskritizuje ho, ale namiesto toho rieši to, ako mu pomôcť, aby nabudúce zlyhal lepšie. Nemusí to byť jeho priama iniciatíva, stačí ak poskytne nástroje, aby sa učiteľ týmto smerom zdokonaľoval. Dáva mu dôveru a priestor sa slobodne realizovať a rozhodovať v oblastiach, ktoré ho zaujímajú a sú mu blízke.
Ideálny riaditeľ, je riaditeľ neidentifikovateľný. Slavomír Matejka
Slavo: Ideálny riaditeľ je neidentifikovateľný. Tým myslím to, že ak náhodný návštevník vstúpi do zborovne počas porady, či prestávky, nedokáže identifikovať, kto je vlastne riaditeľ, lebo všetci sú rovnako dôležití a aktívni. Školu si predstavujem ako mechanický hodinový strojček – každé koliesko v stroji, teda každá osoba v škole je potrebná k fungovaniu celku. Riaditeľ je len jedným z koliesok celého mechanizmu.
Ročný projekt je za vami, čo ďalej?
Slavo: Myslím, že sme rozhodnutí pokračovať ďalej, aj keď možno bez priamej podpory LEAF. Možno sa pomiešame a vzniknú iné dvojice, alebo možno ostaneme takto, len zacielime vzájomné návštevy na nejakú konkrétnu oblasť. Fakt neviem, ale myslím, že sme pripravení a chceme vo vzájomnom navštevovaní hodín pokračovať.
Vlaďka: Myslím si, že sme minimálne otvorení volať si kolegov na hodinu a nebáť sa toho, čo tam uvidia. Aj keby sa nepodarilo urobiť to v budúcom roku tak štrukturovane a inštitucionalizovane, tak verím, že na hodiny si vzájomne chodiť budeme. Tento rok totiž okrem mentorských dvojíc fungovalo aj také náhodné navštevovanie hodín mimo oficiálneho programu.
Čím by mohlo ministerstvo pomôcť projektu premena škôl zvnútra?
Slavo: Balík peňazí, ktorý by bol určený na odmeny za osobnostný rozvoj, by potešil (povedzme navýšiť rozpočet škôl o 10%). Tie by riaditeľ vedel použiť na finančné ohodnotenie času stráveného v menotirngu s kolegom. Áno, jasné, viem si predstaviť, že by sa to dalo zneužiť, alebo že by sa vstup do mentoringu dial na základe vonkajšej motivácie (peňazí), ale každá palica má dva konce a ak budeme rozbiehať len to, kde nehrozí žiadne riziko, nebudeme rozbiehať nič.
Vlaďka: Ministerstvo by mohlo zriadiť v regiónoch mentorské centrá, ktoré by slúžili na podporou škôl a učiteľov. Tieto centrá by školám bezplatne poskytovali mentorov z vonku, ktorí by prichádzali do škôl na zavolanie učitelmi.
Slavo a Vlaďka, ZŠ Pliešovce
