Ako to začalo
INGE: Keď prišiel p. riaditeľ našej malej dedinskej školy v septembri minulého školského roka s nápadom kurzu mentoringu pre učiteľov, zbystrila som pozornosť. Čo to bude, o čom, s kým a prečo a … či sa aj ja ako školská psychologička môžem zúčastniť? Myšlienky mentoringu: pomoc bez rád, malé kroky = stejky, správne otázky… prebudili moju zvedavosť aj chuť zažiť si a dozvedieť sa niečo nové. Keď sa obzriem dozadu, kurz bol pre mňa prepojením zmysluplného programu o mentoringu s drobnými praktickými skúšaniami si „mentorských“ rozhovorov. Bol popretkávaný aktivitami, ktoré dotvárali príjemnú atmosféru a ktoré viem použiť aj pri stretnutiach so žiakmi.
LUCIA: Pre mňa bol kurz výzvou… Výzvy mám rada, ale nerada idem do neznámych „vecí“… Stretnutie sa kolektívu, pobyt (riaditeľské voľno) v inom prostredí a nová myšlienka učenia (v ktorej som sa našla) – to všetko malo pre mňa čaro. Atmosféra „správnej myšlienky“ vyžarovala nielen zo školiteľov, z p. riaditeľa, ale aj z väčšieho počtu prítomných kolegov…
…a tak sme sa do toho pustili
INGE: …po kurze som mala pocit, že nám bol ponúknutý perfektný recept na skvelý koláč a my sme dostali príležitosť ho potom v škole vo dvojiciach „mentor a mentí“ začať piecť a ochutnávať.
Prvé poznanie
Pustili sme sa do toho, „piekli“ sme a tešili sa na jedenie. Ale ako ani ten koláč nezjete naraz celý, tak aj my sme veľmi rýchlo pochopili, že naše mentorské úsilie si musíme porcovať na menšie sústa = dávať si menšie ciele, ináč skončíme s „bolesťami brucha“ a mentoring bude v kaši alebo v koši? ? To bolo prvé poznanie.
Druhé poznanie
Ten recept je ešte špecifický tým, že on vyzerá byť jednoznačný a rovnaký pre všetkých = máte techniku, princípy, spôsob (ne)radenia… ale nie – vy si ho ešte aj sami dotvárate a prispôsobujete konkrétnej dvojici mentor a mentí. Máte rovnaký recept, a predsa každá dvojica u nás v škole to uchopila svojím jedinečným a originálnym spôsobom. A to sa mi na mentoringu páči.
A ešte tretie poznanie
Uvedomila som si, že mentoring je aj pre mňa ako psychologičku príležitosť nie radiť, ale ak to kolegyňa chce, aktívne sprevádzať. Vidieť ju spolu so žiakmi „v akcii“ na hodine a potom vhodnými otázkami prispieť k tomu, aby riešenie našla sama.
LUCIA: Som veľmi rada, že som išla do dvojice s Inge. Osobnostne sme sa v skúšaní rolí mentor a mentí veľmi dobre dopĺňali a hľadali tú správnu cestu… Posúvali sme sa po malých kúskoch vpred – problémov bolo niekoľko:
- pochopiť a aplikovať čo je cieľom stretnutí,
- správne plniť kroky mentoringu,
- ťažké bolo zadefinovať cieľ (dôvodom bolo veľké nadšenie a tak tých cieľov bolo viac…),
- čas, ktorý bol krátky (lebo nás veľmi bavilo hľadať, nachádzať, spolu objavovať).
Naše mentoringové „stejky“
INGE: Keď sme začali robiť s Luckou mentoring, tak sme si na začiatku povedali, že ona bude mentí a ja mentor, pretože ona učí a ja nie.
Mojím stejkom (rozumej cieľom) bolo učiť sa vyhnúť hodnoteniu a radám, klásť otázky, ktoré nenapovedajú riešenie, viac parafrázovať. Moja kolegyňa má úžasnú, bohatú „sieť“ myšlienok – krokov, kde má každá nitka svoje miesto a smer. A vyzná sa v tom. Ja som sa popri nej učila pochopiť a pýtať sa na najbližší krok, aby mi „neutiekla“ až na okraj, na ten vzdialenejší cieľ, aby to sústo nebolo pre mňa príliš veľké.
Stávalo sa mi, že mi „neprišla“ hneď vhodná otázka, a tak som začala pracovať aj s tichom. Aby sme prišli k čo najlepšiemu riešeniu, nápadu, učila som sa zostať aj pri „chybách“ = pri tom ako niečo na budúce urobiť ináč, ako na budúce „zlyhať lepšie“ ?.
LUCIA: Mojím stejkom bolo stať sa lenivým učiteľom – tým, ktorý menej rozpráva a viac počúva; učila som sa učiť deti učiť sa…; pri zhodnotení hodín – pracovať s tichom. (Znie to možno komplikovane ale) podľa výchovno-vzdelávacieho cieľa máme rozvíjať v žiakoch jednu z kľúčových kompetencií – učiť sa. Popracovať musím ešte na „lenivejšom učiteľovi“ a na cielenejšej „spätnej väzbe“ so žiakmi.
Pre mňa bol tento rok s mentoringom a s mojou neoceniteľnou kolegyňou veľmi pekným rokom v školstve – bol to rok:
- bez tlaku/obavy zo zlyhania (s novým mottom: „Nevadí, nabudúce zlyháš lepšie!“),
- vlastných pohľadov na svoju prácu,
- pevnejších vzťahov s kolegyňou,
- študovania (a snahy o aplikovanie) Kolbovho cyklu učenia,
- plnohodnotných rozhovorov,
- skvelých objavov a inšpiratívnych hodín (po každej stránke),
- radosti a poučenia (nielen pri rozbore, ale aj z navštívených hodín, kde som sa veľa naučila…).
Ako sme si predsalen vymenili roly
INGE: Po jednom stretnutí mi napadlo, že by som si predsa len aj ja mohla vyskúšať aké je to byť v koži mentího, nielen mentora. Šiestaci majú na občianskej náuke niekoľko psychologických tém. Už pred niekoľkými rokmi som sa dohodla s učiteľkou občianskej, že tieto hodiny každoročne odučím, aby som mala trošku skúsenosti aj s vyučovaním, aj so žiakmi v inej situácii ako ich poznám.
Tak si vravím – to bude v pohode. Ale som sa prerátala. Na prvej hodine s Luckou ako mentorkou, sa mi veru rozklepali kolená a nebolo mi všetko jedno, keď som vedela, že je tam „kvôli mne“. Keď sme sa však stretli na „vyhodnotenie“, tak sa mi rozklepali kolená po druhýkrát, no od radosti – toľko „pohladenia a ocenenia“ sa mi už dávno nedostalo. A o to ľahšie a s väčšou dôverou som išla na ďalšie hodiny. A aj keď sme hovorili o „mínusoch“ nemala som pocit výčitiek alebo zlyhania, pretože Lucka je nielen skvelá učiteľka, ktorá vie vysvetliť, ale sa vie aj pýtať. A nedala mi pokoj, kým som nenašla tie správne odpovede, to bolo super. ?
Ako „mentí“ som „zápasila“ s časovým managmentom hodiny, hľadala som také formy, aby žiaci čo najviac prichádzali na poznatky sami a cez vlastnú skúsenosť som chcela lepšie porozumieť učiteľom.
A ešte pohľad z helikoptéry
LUCIA: Veľmi podnetné boli stretnutia s lektormi mentoringu a spoločné skupinové zhodnotenia – vytvorili sa/upevnili sa dobré vzťahy.
Na druhej strane častokrát ideme „s kožou na trh“ a niekedy sa to „nevynášanie“ odrážalo v ťažkom osobnostnom zápasení…
INGE: Niekedy sme cítili, že je toho celkom dosť. Ale pomoc prichádzala fakt v pravý čas. Buď ako Lucka vraví, cez skupinové stretnutia s Dávidom, Vierkou a Jankou, počas ktorých nás zas „nakopli“ a ukázali ďalšie možnosti ako ďalej. Alebo cez mail od našej mentorky Vierky, mail jemný, nevtieravý, zvedavý… že ako sa darí? Z čoho sa rozvinula prínosná debata a pocit, že „Jéééj, veď je tu niekto, kto má o nás záujem, kto poradí a veľmi, veľmi podporí!“.
Je to ako keď chvíľu zaváhate, či sa ten koláč podarí, čím ho vylepšiť, čo tam ešte prisypať, ako dlho miešať a piecť.
Teraz, keď si ho pomaličky vychutnávame, tak v ňom s Luckou cítime aj vďaku za príležitosť (pán riaditeľ), za recept (Dávid, Vierka, Janka) aj za vzájomné porozumenie a zlaďovanie (všetky kolegyne a kolega) ?.
Inge a Lucka zo ZŠ Pliešovce
