Tento príbeh sa začal, keď som sa rozhodla prihlásiť školu do jedného netradičného vzdelávania. Možno si poviete, že len blázon by v dnešnej šialenej covidovej dobe zatiahol svojich učiteľov do niečoho nového, ale ja som na nich videla, že teraz je ten správny čas. Naši učitelia si už istý čas chodili vzájomne na hodiny a návštevy pre nich neboli ničím výnimočným. Stále im však chýbali nástroje, ako po takej návšteve spoločne rozobrať hodinu tak, aby išlo o rozhovor, v ktorom učiteľ dostane vyváženú spätnú väzbu, pričom ho toto stretnutie naštartuje k pozitívnym zmenám a ďalším snahám o zlepšovanie vlastných hodín.
Nechali sme sa s dôverou unášať
Poslala som prihlášku, no to bol len prvý krok. Druhým bolo, že sa museli prihlásiť samotní učitelia. Posunula som im prihlášku a čakala. Prihlásili sa dvadsiati. Potom už sme čakali spolu. Okrem našej školy sa totiž o účasť v programe uchádzalo ďalších pätnásť škôl, no n.o. Leaf, ktorá za týmto programom stojí, mala kapacitu tak na štyri či päť škôl. Vlastne som vám ešte nepovedala, kto som a o aký program išlo. Ja som Jana a som riaditeľkou jednej celkom bežnej štátnej školy neďaleko Košíc. A program, o ktorom hovorím, sa volá Premena školy zvnútra. Jeho pointou je, že sa učitelia naučia základy koučingu a mentoringu a potom sa vzájomne sprevádzajú na hodinách a pomáhajú si riešiť rôzne problémy, či výzvy. Ale späť k môjmu, vlastne nášmu, príbehu, lebo toto bolo o škole, nie iba o mne. Vybrali nás, čo v praxi znamenalo začiatok veľmi intenzívneho podporného programu, ktorým sa necháte unášať a vaša škola rastie a zlepšuje sa. Paradoxné je, že aj keď to bol jeden z najťažších rokov vôbec, veď viete, pandémia a tak a my sme si do tohoročného batohu „pribalili“ ešte aj náročný program Premeny školy znútra, išlo to. Chcelo to od nás len toľko, aby sme boli aktívni a dôverovali, že všetko pôjde, tak ako má. A čuduj sa svete, išlo to.
Učitelia dostali základy mentoringu a začali sa vzájomne sprevádzať. Najskôr len veľmi neisto, ale postupne sa kolegovia osmeľovali a stretnutia po hodinách prebiehali stále prirodzenejšie a ľahšie. Učitelia si vzájomne pomáhali objavovať svoj potenciál, pravidelne reflektovali výzvy a problémy, o ktoré aktuálne nemáme v škole núdzu. Okrem technických zlepšení priamo na hodinách, bolo zjavné, že ľuďom vďaka vzájomným mentoringom vzrástla sebadôvera. A to už ani nespomínam také to „rastové“ nastavenie mysle, ktoré som v zborovni začala akosi intenzívnejšie pociťovať. Posunuli sa v komunikačných zručnostiach. Posilnila sa dôvera v kolektíve, posilnili sa vzťahy, veľmi sa zlepšila spolupráca.
Druhou oblasťou, kde sa začali diať divy, bola priama činnosť so žiakmi. Nové metódy, nové formy, inšpirácie od kolegov. Nie len čo sa týka vyučovania, ale aj vzťah učiteľ žiak sa začal meniť. Učitelia sa z vodcov začali stávať sprievodcami.
Program, v ktorom myslia aj na vedenie
Ešte musím povedať, že toto je prvý program, kde mysleli aj na vedenie školy. Ja som mala svojho kouča a tiež som dostala príležitosť získať dobrovoľníka, ktorý bol zároveň odborníkom z nejakej oblasti a pomáhal mi s riešením môjho projektu. Spoločne sme rozoberali tému krízového riadenia, takže v dnešnej dobe pre jedného riaditeľa, skutočne projekt, zrovnateľný s výhrou v lotérii. Tretí školský sa na dennej báze dejú nečakané zmeny, aktuálne mám pocit, ako by to ešte kulminovalo, takže čosi podobné bol dar z nebies. S koučkou Andy sme riešili, ktoré oblasti sú dôležité v čase krízy, ktorí ľudia, ako sa pracuje s ľuďmi v čase krízy, kto rozhoduje, o čom rozhoduje, ako si postaviť priority, na aký dlhý čas niečo vylúčiť, ako si nastaviť komunikačné kanály, kto, koho informuje, ako často… Tento školský rok už šlo všetko ako po masle a keď sa okiaľsi zjavila už neviem koľká vlna korony, my sme boli, vďaka projektu, pripravení.
Mali sme aj super tímbuilding v Blatnici, na ktorom som stretla kopec inšpiratívnych riaditeľov z iných škôl. To je tiež paráda, lebo odrazu vidíš, že nie si jediný blázon na Slovensku, ktorý verí, že sa dá škola viesť zmysluplne a súčasne ohľaduplne k učiteľom, ktorí tam každý deň dávajú zo seba všetko.
Napadá mi ešte jedna zaujímavosť tohto programu. Priebežné školenia nemali pevne stanovený obsah, ale naši učitelia povedali, čo potrebujú a lektori z Leaf-u tomu prispôsobili agendu. No nie je to paráda? Naši učitelia si napríklad uvedomili, že nestíhajú a potrebujú piroritizovať, ale najskôr si musia k tomu dať dokopy svoje osobné vízie a predstavy. Také čosi vám len tak niekto do školy nedodá.
Čo s načatým riaditeľovaním
Akurát v čase realizácie programu mi končilo funkčné obdobie a veľa som rozmýšľala nad tým, či pokračovať, či mi to všetko dáva zmysel. Predostrela som svoje myšlienky mojej koučke, aby mi poradila. Lenže kouč neradí, kouč sa pýta. Riadne ma vyzvŕtala otázkami a zvŕtala ma dovtedy, kým som si sama nenašla odpoveď. Áno, ostávam. Veď posúďte sami, mohol by človek odísť z takto dobre rozbehnutej školy? Samozrejme, po tom zvŕtaní znie odpoveď: „Mohol! Ale iba, keby po tom skutočne túžil.“ A ja ešte na nejaký čas túžim ostať tu.
Čriepky zo školenia
Zažili sme aj kopec zábavy! Na spoločnom stretnutí vedenia škôl sa jedna aktivita diala za pochodu a prechádzke na hrad. V krásnom prostredí Gaderskej doliny sme riešili odborné témy a ani nám to tak neprišlo. Tým chcem povedať, že rešpektujúci prístup je v tomto programe prvoradý a užijete si ho na každom kroku. A vaši učitelia ho začnú prirodzene prenášať do praxe a vy z vedenia smerom k učiteľom.
Čo si predstavíte pod slovom hospitácia?
Poznáte slovo hospitácia? To u nás býval obrovský strašiak a z toho, čo som počula, tak aj na iných školách. To už je minulosť. Teraz je kolega na hodine radosť, lebo prichádza ďalší pár očí, uší, ba i jedno srdce. My sme mali už aj pred týmto projektom nastavený systém, v ktorom sa učitelia navštevovali na hodinách, nebol to však mentoring, skôr hospitácia. Mentoring je omnoho lepší, pokojnejší, prospešnejší, rozvojovejší, skrátka, je oveľa …jší v každom ohľade.
Pokiaľ viem, na väčšine zapojených škôl mali celý rok stabilné dvojičky. U nás sme šli do formátu Beverly hills 902 10, kde každý chodil s každým a presne tak to bolo pri našich vzájomných mentoringoch. Nie že by sme spolu chodili, no na hodinách sa navštevovali a inšpirovali ľudia rôznych predmetov, učiaci v rôznych ročníkoch, prvý stupeň, druhý stupeň, všetko jedno, lebo nie je dôležité zvíťaziť, ale inšpirovať sa.
Záverečná pochvala pre vedenie
Dali sme zapojeným učiteľom možnosť, aby šli na mentoring aj v čase, keď mali učiť, pričom ich hodiny vysuplujeme. Niekoľkí to aj využili, ale celkovo sa to týkalo len malej časti mentoringov.
Sme na konci viac než ročného programu a sama seba sa pýtam, či som nechcela niekedy cúvnuť, odskočiť, či mi niekedy nebežalo hlavou, že možno by bolo lepšie, keby… A sama sebe rozhodne odpovedám, že mi také čosi nenapadlo ani na jedinú sekundu. Práve naopak, je mi ľúto, že toto dobrodružstvo končí.
PaedDr. Jana Bavoľárová (riaditeľka Základnej školy s materskou školou Milana Rastislava Štefánika, Budimír 11)
Projekt „Premena školy zvnútra“ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a karpatskou nadáciou.
