Rozhovor
Pavol Šípoš pôsobí ako učiteľ na Strednej zdravotníckej škole v Ružomberku. Po čase zistil, že učenie ho nenapĺňalo tak, ako na začiatku a chcel viac zaujať svojich žiakov. Tak natrafil na Individuálny rozvojový program učiteľa (IRPU) a postupne sa z prednášajúceho stal na svojich hodinách sprievodcom. Zaviedol skupinovú prácu a počúval spätnú väzbu. Od tohto roku tiež mentoruje a rozbieha podporné tímy učiteľov, v ktorých si budú navzájom zdieľať skúsenosti. Lebo práve tie, ako i sám hovorí, posúvajú vpred.
Prosím predstav sa nám a ako začala tvoja cesta s LEAFom?
Učím na Strednej zdravotníckej škole Márie Terézie Schererovej v Ružomberku, kde pôsobím od ukončenia vysokej školy. Na LEAF som natrafil, keď som bol učiteľom už pár rokov a zistil som, že moje učenie sa míňa tomu, čo vôbec chcem, kvôli čomu som sa vôbec chcel stať učiteľom. Neberiem to ako zamestnanie, ale ako povolanie. Nie je to o tom, že ráno idem do práce, odbijem si pár hodín a odídem domov. Navyše, po určitej dobe som zistil, že požiadavky detí sa dobou menia a že klasické učenie mi už nestačí. Samého ma to začalo nudiť a videl som to i na deťoch. Tak som si povedal, že s tým musím niečo spraviť.
Dovtedy si menšie zmeny na svojich hodinách neskúšal?
I keď som sa snažil a hodina bola z môjho pohľadu parádna, tak výsledok bol, že deti sa tvárili ako keby nič. Učím slovenský jazyk, dejepis a telesnú výchovu a mojou srdcovkou je dejepis. Stávalo sa mi, že žiaci prišli na prvú hodinu a povedali, že dejepis je pre nich zbytočný predmet – nematurujú z neho a určite nebudú pacientom vysvetľovať priebeh Druhej svetovej vojny. Zistil som tak, že to nerobím dobre a musím zmeniť štýl tak, aby ich hodiny zaujali a popritom aj pochopili zmysel a význam dejín. Tak som hľadal, ako sa to dá a v určitom momente som natrafil na LEAF a program IRPU, v ktorom som dostal svojho mentora. Samozrejme, najprv som mal obavy, že ako bude hodnotiť moje hodiny po odbornej stránke, ale o to tam nejde.
Mentor teda prišiel na tvoju hodinu. Čo si také všimol?
Zaujímavé bolo, že ma viedol tak, že som na to prišiel ja sám. Mentoroval ma Tomáš Macko a v podstate mi kládol otázky, na ktoré som sám hľadal odpovede. Urobiť univerzálne riešenie pre všetkých sa nedá. Tomáš mi kládol otázky a poskytol rady, na základe ktorých som prišiel na to, čo treba urobiť inak. Zistil som, že hlavná práca počas klasickej hodiny je na mne a deti nemusia robiť nič. Tí snaživejší, ktorých býva približne 10 percent v triede, tak tí budú aktívni bez ohľadu na to, čo sa bude diať. Ale tých zvyšných 90, tých treba nejak zaujať! Uvedomil som si, kde má nastať zmena.
Čo si teda zapracoval do výučby? Jeden z mentorov mi hovoril, že aj malé zmeny spravili veľké vo výsledku, bolo to i u teba tak?
U mňa to bolo iné, i predtým som vymýšľal nejaké aktivity. Napríklad, na hodinu dejepisu som priniesol dobové noviny z roku 1920, čo boli pre mňa atraktívne veci, pre žiakov však veľmi nie. Snažil som sa im klásť otázky, čo si v nich všimli a podobne, ale nesplnilo to svoj účel. Na základe toho, že som absolvoval IRPU a študoval rôzne zdroje, som prišiel na to, že sa mi najviac osvedčila skupinová práca, ktorá je atraktívna aj pre žiakov. Z prednášajúceho som sa stal sprievodcom. Žiakov som rozdelil do skupín, dal som im materiály a zadal úlohy. V určitom bode hodiny teraz žiaci prezentujú výsledky svojej práce, pričom počas celej hodiny rozvíjajú nielen vedomosti, ale aj zručnosti a postoje. Takže u mňa tá zmena prišla cez skupinovú prácu, to bol prvý cieľ. Zistil som, že je dôležité vedieť, ako to celé vnímajú žiaci, a preto som do vyučovacej hodiny zaviedol aj spätnú väzbu, ktorá pomáha nielen mne, ale aj žiakom.
Ako rýchlo sa dostavili výsledky?
Samozrejme, chvíľu to trvalo. Bolo totiž treba najskôr zmeniť vnímanie vzťahu medzi mnou a žiakmi. Zmeniť ho zo vzťahu nadriadený a podriadený na vzťah rešpektujúcich sa partnerov. V tomto vzťahu žiaci ľahšie vyjadria svoje postoje a názory na priebeh hodiny, otvorenejšie komunikujú. Práca v skupinách sa aj na základe názorov žiakov zlepšovala. Uvedomili si, že aj v budúcnosti budú robiť v tíme a budú musieť spolupracovať s ostatnými kolegami. Podarilo sa nám spoločne prepojiť skúsenosti z vyučovania s tým, čo budú potrebovať v praxi.
A zlepšila sa tiež spätná väzba od žiakov?
Áno, v podstate predtým som sa na ich názor ani nepýtal. Myslel som si, že viem, čo mi pri učení vyšlo a čo nie. Zo strany žiakov to však veľakrát vyzerá inak. Zmeny na hodinách prijímali postupne. Najprv mali takpovediac ,,šoky“, keď zistili, že sa budú učiť sami a ja budem len ich sprievodcom. Postupne pochopili, ako to bude prebiehať. Snažil som sa, aby som na každej hodine použil inú metódu. Podľa ich spätnej väzby som videl, že to vnímali veľmi pozitívne, lebo nevedeli, čo čakať a čo sa bude diať. Bolo to tak pre nich veľmi zaujímavé.
V úplných začiatkoch si mal mentora Tomáša Macka. Pri mentoringu sa nedá úplne povedať, aké tipy ti dal, ale kam ťa nasmeroval, aby si niečo skúsil a vyplatilo sa ti?
Mne sa to veľmi páčilo, s Tomášom sme v podstate rovesníci. Nechal to na mne a ja som si hľadal vlastnú cestu. To je kľúčové, aj v mentoringu, aj pri vedení žiakov učiteľom. Každý si musí nájsť správnu cestu cez informácie, ktoré dostane. Ďalej je to už na ňom. Ja mu poskytnem zdroje, možnosti a on sa v nich zorientuje. Niečo podobné bolo z Tomášovej strany, kládol mi otázky, ktoré ma posúvali dopredu alebo mi ponúkal možnosti riešení. Išlo o môjho prvého mentora, keďže hospitácie zo strany vedenia školy alebo inšpekcie neberiem ako mentorovanie. Bolo to úplne o niečom inom.
Ako to vnímali tvoji kolegovia, pedagógovia, zúčastnili sa s tebou IRPU aj iní?
Bol som sám a prvý, ale mal som podporu aj zo strany vedenia i od kolegov. Videli, že ma to mení a následne sa na to pýtali. Myslím si, že potom sa rozbehla i užšia spolupráca.
Posúval si tak získané skúsenosti ďalej. Ako je tomu u vás teraz?
Jedna kolegyňa, ktorú zhodou okolností i mentorujem, sa rozhodla do IRPU tiež zapojiť. V učiteľskom zbore sme už i predtým boli úzka skupina, ale sme tam dva tábory – odborný a všeobecno-vzdelávací, podľa toho, aké predmety učíme, keďže sme odborná škola. Tí prví chodia do nemocnice na prax a učia predmety zamerané viac na prax, my, všeobecno-vzdelávací sa často pohybujeme v rovine teórie. Je však zaujímavé, že moje skúsenosti oslovili obe skupiny. Takisto riešia ten istý problém – pár žiakov reaguje, ostatní sa však vezú a tak aj odborní vyučujúci hľadajú riešenia, ako ich efektívne zapojiť. Oslovilo ich to a teraz tiež skúšajú na hodinách zmeny. Nerobia to všetci, ale myslím si, že sa to rozbieha celkom pekne.
Postupne si sa teda i ty sám stal mentorom. Kedy k tomu prišlo a prečo si sa pre to rozhodol?
Najprv som absolvoval online inkubátor s Dávidom Králikom a Vierkou Lasákovou. Na ten som sa prihlásil preto, lebo som cítil, že nemôžem zostať tam, kde som. IRPU som absolvoval, klasické vyučovanie mi už tak nesedelo… Chcel som sa zas posunúť o trochu ďalej, aby som vedel pomôcť ostatným. S kolegyňou, sme už predtým úzko spolupracovali, lebo je slovenčinárka. Bavili sme sa o tom, že nás nebaví učiť normálne (smiech). To myslím tým starým spôsobom. Tak sme si povedali, že skúsime hľadať ďalšie možnosti, ako sa posunúť. Ja teda mentorujem, ona skúša zase iné formy vzdelávania.
Koľko už ako mentor pôsobíš?
Začal som iba tento školský rok, lebo ma oslovili ľudia z IRPU. Povedal som, že sa môžem stať mentorom, ak na to podľa nich mám a že som rád, keďže ma to posunie ďalej. Aj vďaka učiteľom, ktorých budem mentorovať, uvidím nové metódy a získam nové skúsenosti. Mám totiž teóriu, že skúsenosti ma posúvajú dopredu. Či už je to dobré alebo zlé, ale vždy ma to posunie.
Keď vidíš teraz mentoring i z druhej strany, je to iné?
Je to väčšia zodpovednosť, to som si uvedomil hneď, keď ma vybrali. Dôležité je, aby som človeka náhodou neviedol iným spôsobom, ako by to malo byť. Keď sa na niečo dám chcem, aby to bolo dobré.
Mentoruješ teda teraz svoju kolegyňu, ako to prebieha?
Začalo to len nedávno, absolvovali sme iba dve stretnutia. Je to samozrejme iné, keďže mentorujem človeka, ktorého sám poznám. Spomínal som aj na svoje začiatky s Tomášom, aj mne chvíľu trvalo, kým som pochopil, o čom je mentoring. Tým si asi musí prejsť každý, kto o mentoringu najprv nič nevie. Človek čaká správne odpovede, riešenia, toto urob a toto nerob, takto zareaguj, ale je to o tom, že každý si musí nájsť ten svoj spôsob. Ja ho iba vediem, upozorňujem na pozitíva a na to, čo môže zlepšiť.
Mne sa vždy páčilo prirovnanie, že mentoring ti neodpovie na priame otázky, ale zasvieti pomyselnou baterkou do tmavých častí tvojej hlavy, čo si momentálne nemyslel, len ti to otvorí nové obzory. Plánuješ mentorovať i ďalších ľudí?
Rád by som, a keď mi to pôjde dobre, rád pomôžem, veď aj mňa to posúva dopredu.
Toto je tvoja osobnostná stránka a ako to pomáha v posune žiakov vo vyučovaní, ale rozmýšľal si, aká je tvoja rola v budovaní lepšieho Slovenska, je tento faktor pre teba dôležitý?
Jednoznačne, je to pre mňa dôležité. Keď sa ja zlepšujem vo veciach, tak z toho môžu mať profit aj ľudia okolo mňa. Či už sú to žiaci, kolegovia, koniec koncov aj širšia verejnosť, aj moja rodina, deti a manželka. Je to širšia skupina ľudí, nie je to len o mne.
Máš osobný cieľ, čo by si chcel dosiahnuť, či v oblasti mentorovania alebo v niečom inom?
Ja mám teraz sen rozbehnúť u nás v škole podporné tímy učiteľov, ktoré sa budú na mesačnej báze stretávať a zdieľať skúsenosti. Ak by sa to osvedčilo, tak si myslím, že by sme sa otvorili i pre širšiu učiteľskú obec. Nie je to žiadna svetoborná novinka, viem, že niečo také funguje aj v iných školách. Toto by sme chceli v škole spraviť a už aj niečo pre to robíme. Rast je potrebný. Verím preto, že čím nás bude viac, tým bude lepšie. „Ve dvou se to lépe táhne“ (smiech).
Pomáha ti v tomto aj komunita, ktorá je okolo LEAFu? Ty si hlavne prepojený s jedným programom, je tu však i platforma GROWNi a expertné dobrovoľníctvo, čo je veľké množstvo zapojených ľudí. Ako ti členstvo v tejto komunite pomáha?
Dnes mi akurát prišiel email od Tomáša Macka, pozvánka na ďalšie stretnutie mentorov. Chápem to ako podpornú skupinu. Páči sa mi to, že v LEAFe s ľuďmi stále pracujú, vedú ich a nenechajú ich napospas osudu. LEAF to má skutočne prepracované. Keď už niekoho vtiahne do tejto organizácie, tak ho nenechá „na holičkách“ a pomáha mu. Podpora funguje super.
Ďakujeme za rozhovor.