Bez chválenia môžem povedať, že som bol vždy dobrý žiak. Jasné, sem-tam som mal nejaké to obdobie rebélie, ako skoro každý, ale inak som bolo skoro vždy dobrý žiak. Čo tým myslím? Dobrý žiak, v slovenskom kontexte je podľa mňa snaživý, ochotný, motivovaný a najmä pripravený prispôsobiť sa každému novému učivu, učiteľovi a vlastne celkovo svetu okolo seba. Na záver chce byť pochválený, ocenený a hlavne to celé nejako prežiť. Veď ako inak chápeme úspech v rámci nášho školstva? Ide to nebodaj aj inak?
Možno som toto zdeformované presvedčenie získal vďaka dvanástim rokom stráveným na základnej škole a gymnáziu v Bardejove. Zmena postoja prišla dramaticky, keď som v treťom ročníku gymnázia mal možnosť zažiť vyučovanie na súkromnej strednej škole Falmouth Academy v USA. Nebudem sa tu rozpisovať o superlatívoch vyučovacieho procesu, nechám si to radšej ďalší blog. Trvalo mi však celé tri, možno štyri mesiace, kým si môj vnútorný cynik pripustil teoretickú možnosť, že moji noví spolužiaci a učitelia môžu mať z učenia (sa) radosť a že to robia z dôvodu, že to naozaj sami od seba chcú. Že to nie je jednoduché podvolenie sa sociálnej konvencii, nie len „hra, ktorú hrajú všetci“.
Toto poznanie zmenilo mňa aj môj názor na vzdelávanie. Asi si viete prestaviť, že po navráte do štvrtáku bol proces zmaturovania studenou sprchou na moje čerstvo rozpálené ideály o vzdelávaní ako o hlbokom vyjadrení ľudskej slobody a chuti spoznávať seba a svet okolo seba. Toto hľadanie ma v skratke viedlovon zo Slovenska do Británie (predsa len bližšie než Amerika), kde som na University of Sheffield študoval históriu a ruštinu (s úžasným rokom v Petrohrade) a pokračoval na londýnskom University College London, kde som si dal intenzívne ročné stretnutie so sociálnou a kultúrnou antropológiou.
Už popri štúdiu som poškuľoval po učiteľovaní, keďže som veril, že tam sa deje tá mágia, ktorú som zažil v Amerike. Popri mastrovi na UCL som učil dejepis na čiastočný úväzok na David Game College – mal som síce pomerne voľné ruky, ale tie vychádzali aj z toho, že mi škola nevedela dať žiadnu podporu, aby som sa ako začínajúci pedagóg mohol profesne posúvať.
Nasledoval rok pauzy, kedy som umýval riady a predával výborné pečivo v severnom Londýne, keď som si povedal, že skúsim oficiálnu cestu – prečo nie rovno Teach First (ekvivalent Teach For Slovakia v Británia, len oveľa väčšia organizácia). Po divokom pohovore (celodenné viackolové interview), po ktorom som pevne veril, že som pohorel, sa mi nakoniec ozvali, že ma berú – s malým háčikom – ako učiteľa matematiky. Vo svojej optimistickej naivite som si povedal, že prečo sa popri učení sa pedagogickému kumštu rovno nenaučiť učiť aj predmet, ktorému som sa od strednej školy nevenoval – a šiel som do toho.
Už asi tušíte, že v tomto príbehu príde nejaký zvrat. A aj prišiel. Tak ako väčšinu „prvákov“ v Teach First, aj mňa, po príliš intenzívnou a skomprimovanom školení, šupli na neľahkú školu – Aylward Academy, ďaleko v severnom Londýne, ktorá si prechádzala dramatickou zmenou vedenia. Išlo o klasický prístup hodenia do vody – popri 80% úväzku od prvého dňa sa mi žiaľ od kabinetu matematiky okrem štandardného „onboardingu“ veľa podpory nedostalo. Zľahka väzenskú atomsféru dopĺňala okrem formálnych oblekov aj oslovovanie „Miss“ a „Sir“, ktoré kolegiálnej komunikácii prerástlo do normálu, aj keď boli študenti preč. Naša Head of Learning na matematike, špeciálne zodpovedná (a aj patrične ohodnotená) za posúvanie kvality hodín matematiky vpred, sa raz nechala počuť, že ona by najlepšie hodiny, ktoré počas svojho učiteľského tréningu vytvorila „nikdy s nikým nezazdieľala.“
Táto atmosféra mi veru v ničom nepripomínala moju bájnu Falmouth Academy, ktorá mi otvorila oči a zapálila pre svet poznávania a vzdelávania. Dni bežali a vnútorná bolesť z opustenosti a nezmyselnosti sa pomaly blížila k absurdnému životnému režimu: ráno som vstal o 5:00, naraňajkoval sa, prežehlil košeľu, obliekol oblek a bežal na vlak do školy pripraviť hodiny, ktoré som už deň predtým nestíhal a nevládal pripravovať. Po skončení ďalšieho útrpného dňa som prišiel za tmy domov, objednal si k depresii pizzu a rezignovane pustil ďalšiu epizódu nejakého seriálu na Netflixe. Do toho už len pridať občasnú supervíziu zo strany môjho mentora z Teach First, kde som robil všetko pre to, aby všetko vyzeral tak, ako to má vyzerať a mix sa stával ešte menej znesiteľným. Mantry o „growth mindsete“ nepomohli a môj vnútorný „dobrý žiak“, ktorý chcel vždy všetko zvládnuť na jednotky, si pomaličky musel priznať, že to už ďalej takto nepôjde.
V januári po novom roku som vedeniu školy a svojim kariérnym ambíciám oznámil, že odchádzam z školy a tiež z Teach First. Našťastie sme mali náhradnú učiteľku, ktorá bola schopná prevziať moje triedu v priebehu cca 4 týždňov (namiesto 3 ďalších mesiacov, ako to moja zmluva vyžadovala). Vrátil som sa na Slovensko a po pármesačnej pauze začal pracovať pre LEAF – v Programe pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Ako sám tento príbeh reflektujem? Popálil som sa, zažil som si svoje osobné aj profesné dno, veľa som sa o sebe naučil a pochopiteľne som si potreboval od škôl dať trochu pauzu. Oni ma ale lákajú späť. Ja totiž stále (urputne a nepoučiteľne) verím, že môžu byť miestom mágie, kde učitelia môžu žiakom sprítomňovať a facilitovať proces spoznánia sveta a svojho vlastného nezameniteľného ja. A to celé nie preto, lebo to od nás chce kultúrny diktát, ale preto, lebo to môžeme chcieť sami od seba, ako vyjadrenie chuti prežiť zmysluplný život.
To je dôvod, pre ktorý som sa pridal do LEAF Učiteľských programov. Teším sa, že môžem byť súčasťou skvelého tímu pozostávajúceho z Janky, Vierky, Davida, Braňa a tímu mentorov.
Verím, že mi podarí mojou trochou prispieť k spoločnému cieľu – navrátiť trochu mágie spoznávania sveta a radosti učenia (sa o sebe) späť do našich škôl.