Rozhovor
Marek pôsobí ako učiteľ na bilingválnom gymnáziu. K práci na sebe ho priviedla spätná väzba od žiakov aj to, že učenie mu už nedávalo takú radosť, ako predtým. Až absolvoval Individuálny rozvojový program učiteľa (IRPU) a oslovil ho mentoring. Teraz sa popri práci venuje svojim dvom mentees, plánuje sa zúčastniť programu Premena školy zvnútra a ďalej na sebe pracovať. A ukazuje, že mentoring dáva veľa obom zúčastneným stranám.
Si učiteľom na bilingválnom gymnáziu. Kedy si sa prvýkrát dozvedel o LEAFe?
Keď som sa vrátil z Belgicka, kde som bol jeden rok na jazykovom kurze, som začal mať pocit, že robím veci automaticky. Nemal som radosť z učenia a dostala sa mi aj spätná väzba od žiakov, ktorú som nevnímal veľmi pozitívne. Práve vtedy došla do školy ponuka emailom na IRPU, ktorý mal vtedy asi druhý ročník a povedal som si, že to skúsim.
Chcel si sa teda zlepšiť, aby si inak pristupoval k žiakom?
Nemal som nejaké nápady, ako sa viem zlepšiť, len som vnímal negatívne veci, ale nevedel som sa sám pohnúť z miesta.
Až teda prišlo IRPU. Aké boli tvoje prvé pocity z programu?
Ja si z toho pamätám hlavne také AHA momenty, kedy aj malá zmena viedla k veľkým výsledkom. Napríklad, dostal som tip, aby som neodpovedal žiakovi na otázku hneď, ale ponúkol inému žiakovi, aby odpovedal namiesto mňa. Okamžite som pocítil u žiakov zmenu. Nálada sa zmenila tak, že som pochopil, ako málo treba na zmenu. Objavoval som takpovediac teplú vodu. Nič nové som sa nenaučil, ale objavil som v sebe rezervy, že viem aj obyčajným zastavením sa a maličkými momentmi priniesť veľké veci.
Ako na to reagovali žiaci?
Veľmi dobre. Hneď bolo cítiť výsledky, aj hodnotenia od nich sa zlepšili. Všimli si, že sa niečo zmenilo.
Hovoríš o malých zmenách, čo všetko si zapracoval do výučby?
Principiálne som sa začal orientovať na modernú výučbu a aktivizovanie žiakov, viac mali priestoru oni a menej ja. Spätne, keď sa na to pozriem, to boli prvé ostrovčeky modernizácie a aktivizácie žiakov.
V IRPU boli okrem koordinátorov programu aj iní pedagógovia, ktorí sa chceli podobne ako ty zlepšiť. Bolo to pre teba motivujúce?
V rámci našej školy nie, boli sme zapojení len dvaja. Kolegyňa to vnímala inak než ja a nepôsobilo to na ňu. Veci sa začali meniť až po skončení programu, kedy som sa začal viac angažovať v komunite. Dostal som sa do mailing listu, chodili mi zaujímavé ponuky na jednodňové workshopy a spoznal som ľudí, ktorí boli podobne zmýšľajúci a mali podobnú skúsenosť ako ja. Dávalo mi to väčší pocit istoty, že som na dobrej ceste. Tak som začal prenikať do komunity LEAFu aj z druhej strany.
Marek pri tabuli
To je super, že aj po skončení programu si sa chcel zapájať ďalej. Čo ťa k tomu motivovalo?
Tá spätná väzba, že to funguje a ako málo stačí na zmenu, ktorá môže prísť zdola. Teraz však neviem, či to nie sú len spätné myšlienky, ale jednoducho ma to bavilo.
Sám si sa až postupne stal mentorom. Odkedy si ním?
Momentálne mentorujem už štvrtý ročník IRPU a doteraz som mentoroval ôsmich mentees. Najprv som absolvoval stretnutia s Dávidom Králikom z LEAFu „Ochutnajte mentoring“ a potom som bol v „inkubátore“ – online skupine, ktorá sa učila mentorovať. Prešiel som si tak celým procesom, aké je to z tej druhej strany. Dostal som spätnú väzbu, že dobre kladiem otázky a mohlo by mi to ísť. Na začiatočníka som bol ďalej, než ostatní, a to ma povzbudilo. Odjakživa som sa zaujímal o psychológiu, tak mi bolo blízke, že sa môžem realizovať v oblastiach koučingu a mentoringu. Preto som sa prepracoval až na pozíciu mentora.
Ako spomínaš sám na svojho mentora?
V rámci IRPU som mal prvú skúsenosť s mentorkou v mojom živote. Predtým som ani to slovo, ani koncept mentoringu nepoznal. Len cez IRPU. Potom, keď sa mi otvorili obzory, som zistil, že mentorovať sa dajú aj žiaci a na niektorých školách fungujú mentoringy či tutoringy takéhoto typu či podobné programy ponúkajú aj ďalšie organizácie.
Ako si potom vnímal svojho prvého oficiálneho menteeho?
Asi ako všetko, čo je prvýkrát. Trochu tam bola tréma a stres, ako to dopadne, ako prvé predstavenie na divadelných doskách či prvá hodina v novej triede. Tým, že je to interaktívna práca a veľmi rýchlo dochádza k spätnej väzbe, tak to bolo lepšie a lepšie v podstate po každej hodine, lebo hneď som videl výsledky svojej práce. Videl som mentee, jej prvé posuny a spokojnosť. S každou ďalšou hodinou moja istota rástla.
Boli to práve konkrétne výsledky, ktoré ťa utvrdzovali v tom, že chceš v mentoringu pokračovať?
Bolo to už predtým. V inkubátore sme trénovali mentorovanie a už tam som mal prvé pocity úspechu a zadosťučinenia. Kedysi som mal základy zo psychológie, absolvoval som kurz Umenie pomáhať rozhovorom, a ten mi otvoril nové obzory. Uvedomil som si, že vhodnou formou komunikácie s ľuďmi sa dá dosiahnuť množstvo vecí. Vedel som, že viem vhodnými otázkami poskytnúť nejakú cestu na rozvoj.
Keby si mohol spomenúť konkrétny prípad, keď si pomohol konkrétnemu menteemu?
Dá sa to ukázať na tom, že keď sa s menteem rozprávam a ako odpoveď na otázku dostanem – zaujímavé, takto som sa na to nepozeral. To je ako keby výsledok toho rozhovoru, bez mojej otázky by nevznikla protireakcia. A tým, že sa mentee začne na nejakú situáciu pozerať inak, mu je umožnený rozvoj. Človek prekoná svoje obavy a neistoty a vyskúša niečo nové. Nemusí to byť pozitívne, ale skúsi niečo, čoho sa obával a zistí, ako to dopadlo. Je rozdiel niečoho sa báť len v hlave a je rozdiel to zažiť. AHA momenty sú veľmi výrazné, keď počujem od menteeho reakciu typu – to je veľmi dobrá otázka, neuvažoval som nad tým. Tá druhá strana zrazu zmĺkne a uvažuje, zostane ticho. Paradoxne vtedy nastávajú momenty posunu.
V čom vidíš, že mentoring pomohol tebe?
Práca mentora je veľmi podobná práci učiteľa. Moderný učiteľ nie je len ten, čo učí, ale aj ten, čo sa učí. Sme v kontakte so žiakmi, ktorí nám prinášajú netradičné pohľady na svet a naznačujú kontakt s modernými technológiami, ktoré by nám inak unikali. Presne tak je to aj s menteem. Vďaka tomu, že počujem iného človeka, rozmýšľam nad učením a svojimi problémami a konfrontujem si to so svojou skúsenosťou. Viem si tak zobrať nejaký nápad či inšpiráciu. Mentee môže vďaka dobrej otázke prísť s nápadmi, ktoré budú užitočné i pre mňa. Pociťujem to ako súčasť aj môjho zlepšovania sa v práci učiteľa.
Ako vôbec stíhaš mentoring popri škole?
To je dobrá otázka (smiech). Postupne sa to učím. Mať na krku toho viac je moje slobodné rozhodnutie a nie je to o timemanagemente, je to o prioritách. Mám menej mentees práve preto, že mám plný úväzok. Na druhej strane tým, že na sebe pracujem aj vo svojom voľnom čase, sa učím lepšie si organizovať svoj oddychový čas a nebáť sa dopriať si. Dôraz na oddych je o niečo silnejší. Jeden tip, ktorý mi rezonuje, je, že veľa sa dá stíhať, keď to človeka baví. Keď ho to nebaví, je to ťažšie. Na druhej strane je to kombinácia priorít a časového managementu.
Skús teda popísať tvoj bežný týždeň, aby sme si to vedeli predstaviť.
Ono je to stále rôzne – ako sa vyvíjam, sa to mení i u mňa. Mám teraz také lepšie obdobie, keď som našiel systém v hlavnej práci. Snažím sa všetko stihnúť tam a nenosiť si prácu domov. Čo sa týka mentoringu, mám na neho vyčlenenú alikvotnú časť v rámci mesiaca. Raz týždenne mám hovor s mentorčaťom, pozriem si video, ktoré je nahraté. Vo zvyšnom čase máme stretnutie mentori navzájom online alebo sa môžem niekedy vzdelávať sám pomocou starších materiálov, rozvíjajúcich videí či poznámok… Snažím sa si na to rezervovať nejaký čas. Nerobím to spontánne, ale snažím sa to naplánovať a dodržať, aby som z toho nebol unavený či presýtený.
Spomínal si komunitu. Keď si sa ocitol v IRPU, nemal si podporujúce prostredie. V LEAFE a IRPU si to našiel. Ako vnímaš aj vznik platformy GROWNi?
Ja ostatné komunity veľmi nepoznám, ale teším sa z každej, ktorá je nápomocná. Keď sa stretnú ľudia a utvrdzujú sa v pozitívnych veciach. V progrese, ktorý je prínosný, efektívny a prináša dobrý feedback. Nechcem pôsobiť veľmi ezotericky, ale je tam veľká sila a hromadí sa duchovná energia. Je potom príjemné sa rozprávať s ľuďmi, ktorí podobne zmýšľajú a nehľadajú problém, že sa niečo nedá, ale opak. Potom je príjemné sledovať svoje životy. Tým, že mám sám svojich mentees, sa mi postupne rozrastá ten košiar. Je to je celkom fajn sledovať progres aj neskôr a stretnúť sa, porozprávať. Z tohto smeru je komunita určite dobrá vec.
Keby si mohol poradiť tebe podobným ľuďom, prečo by mali vyskúšať IRPU či stať sa mentormi, prečo je to správna voľba?
Je to ťažká odpoveď, pretože sme všetci rôzni a ak by som vychádzal z toho, že každý človek prirodzene cíti potrebu sa poznať a rozvíjať, tak tam by nebolo o čom. Každý by to chápal tak, že to hľadá v akejkoľvek práci. Mentora potrebujú nielen učitelia, ale môže to byť aj predavačka, sprievodca v múzeu či letuška. Skúsenosť je neprenosná a neviem to bohužiaľ preniesť na ostatných. Ja osobne som si prešiel z bodu, kedy som ľudí viac presviedčal, teraz už to nerobím. Jediné, čo by mohlo fungovať, je ísť osobným príbehom. Čakám na to, že nejaký kolega sa príde spýtať, že počul som, že na tvojich hodinách sa dejú takéto veci a povedz mi o tom viac. Asi toto je momentálne môj recept, ako by som to ďalej mohol šíriť. Vnucovanie názoru či toho, že človek by sa mal zlepšovať, nefunguje.
Prečo?
Mám skúsenosť, že si musím dať pozor, ako rozprávam o nejakých veciach v rámci učenia. Mám zapnutý taký „pomáhací mód“, keď niekto hovorí o svojich hodinách či problémoch na vyučovaní, že mi hneď naskakujú mentoringové otázky. Človeka to jednoducho ovplyvňuje. Stalo sa mi však, že som svojich kolegov až otrávil, keď som sa snažil ukázať, že ich problém sa dá riešiť, len oni neboli celkovo naladení, že chcú niečo meniť.
Máš ty nejakú svoju osobnú víziu, čo ťa láka? Napríklad koľko mať mentees.
Som síce megaloman, ale tu nemám konkrétne výzvy, čo sa týka počtu. Určite v tom chcem pokračovať. Preto som aj chcel mať znížený úväzok a venovať sa mentoringu. Chcem tiež skúsiť program LEAFu Premena škôl a chcem si tak vyskúšať supervíziu mentorovania iných. Možno, keby ma niekedy učenie už tak nenapĺňalo, tak by som väčší podiel venoval koučingu. Mám ešte sen či cieľ viac sa dostať do tej koučovacej oblasti, možno v nej aj podnikať, robiť kurzy pre školy či učiteľov, ktorí sa chcú rozvíjať. Je to hmlisté, ale má to takéto kontúry.
LEAF má motto „Pomáhame písať inšpiratívne príbehy budúcich osobností Slovenska. Vnímaš, že aj svojimi krokmi pomáhaš k lepšiemu Slovensku?
Sú to malé krôčiky, človek musí byť veľmi trpezlivý. Vidím tie krôčiky, že sa dejú a je nádej, že sa to zlepší. V tom som optimista, ale prijal by som, keby sa zmeny diali rýchlejšie. Aj ja ako učiteľ sa musím brzdiť, keďže ani moji žiaci tie zmeny nestíhajú tak rýchlo, ako by som chcel. Asi to tak však má byť. Musíme v tom len pokračovať.
Držíme palce!