Hnevalo ju, že sa školstvo ani po revolúcii nezmenilo, preto začala pomáhať učiteľom mentoringom

Si primárne učiteľka, čo bola tvoja hlavná motivácia, aby si sa začala venovať mentoringu?

Ako študentka a aktivistka som celé letá trávila v táboroch stromu života na Čiernom Balogu, kde som ako dobrovoľníčka zachraňovala úzkorozchodnú železničku. Popoludní sme robili hry a sebarozvíjacie aktivity a mňa to tak veľmi bavilo, že som sa stala programovou inštruktorkou. Neskôr, ako študentka na pedagogickej fakulte, som veľmi túžila zmeniť školstvo. Vtedy mi napadlo, že by sa to zužitkovalo i v škole ako učenia sa zážitkom. So skupinou vášnivých pedagógov sme tak začali robiť tábory a školenia pre začínajúcich učiteľov. Po univerzite som sa dostala do Školy hrou v Banskej Bystrici, kde som učila alternatívnymi formami a neskôr aj mimo Slovenska, kde som bola deväť rokov.

Čo si si po návrate uvedomila?

Veľmi ma hnevalo, že zmeny u nás išli tak pomaly, lebo som čakala, že sa školstvo po revolúcii zmení, ale nezmenilo. Povedala som si, že možno nestačí len učiť, ale aj výrazne viac ovplyvňovať učiteľov a potom sa dajú myšlienky rýchlejšie rozšíriť. Zvažovala som, akou formou a hľadala som na internete , či niečo také neexistuje až som narazila na LEAF a Individuálny rozvojový program učiteľa. Rýchlo som sa prihlásila na školenie a dúfala som, že sa na neho dostanem a podarilo sa.

Dlhé roky si teda pedagogicky pôsobila i v zahraničí – v Česku, Poľsku aj v Číne. Ako sa pozeráš na vzdelávacie prostredie u nás a za hranicami, aké najväčšie rozdiely si si všimla?

V Číne, kde sme boli päť rokov, sa moje deti dostali do medzinárodnej školy, a tak o normálnych, čínskych, až tak neviem. Robila som však aj s dobrovoľníkmi, keď sme pomáhali financovať štúdium deťom, ktoré boli zo sociálne slabších rodín a museli si niečo sami platiť. Dostala som sa tak aj do menších dedinských škôl, kde nemali dlážku a mali rozbité okná. Bola tam skutočná chudoba aj na čínske pomery, čo bol pre mňa šok. Deti však boli neuveriteľne radostné v porovnaní s tou medzinárodnou školou. Bola z nich cítiť taká chuť sa učiť.

Keď si vezmeme pedagógov v Číne – boli viac otvorení inovatívnym výučbám?

V tých malých školách nie ako som spomenula, mali tam veľmi zastarané prostredie a nemali pomaly miesto, kde by mohli písať. V škole, kam chodili moje deti, boli zas učitelia „native speakri” z USA, Austrálie či Británie. Myslím si, že prechádzali nejakými špeciálnymi kurzami, aby učili zaujímavo. Vždy sa snažili učiť hravou formou. Moje deti nikdy ráno neplakali, že nechcú ísť do školy (smiech). Radi do nej chodili, aj keď to bolo náročné. Pomohlo mi teda, že som priamo videla, ako to štúdium vonku funguje.

A ako to pomohlo tvojim deťom osobnostne či v profesijnom orientovaní?

Určite v sebavedomí. Nikto ich takpovediac neudupal. Dbalo sa o ich slobodu, aby si každý vybral to, čo mu vyhovuje. Škola veľmi dbala na všestranný rozvoj žiakov. Napríklad, na tri mesiace si vyberali šport, ktorému sa chceli venovať. Najprv mali futbal, potom basketbal… Netlačili ich však do toho, že budú skvelí futbalisti, ale že si to mohli vyskúšať. Išlo o taký rozvoj osobnosti. Moje deti sa potom bez problémov dostali na zahraničné vysoké školy, nemali problém ich ukončiť a nájsť si zamestnanie. Štyri roky sme ešte zostali v Poľsku, aby si deti ukončili strednú školu, lebo sa nechceli vrátiť na Slovensko (smiech). Pred štyrmi rokmi sme sa už vrátili domov.

Dlhší pobyt v zahraničí už neplánujete?

Až na nejakú výnimku nie. Deti zostali vonku a my s manželom sme zostali sami dvaja tu na Liptove. Deti sa však pomaly začínajú vracať, z čoho máme obrovskú radosť.

Pozrime sa teda na mentoring – stretávam sa často s tým, že ľudia ani nevedia, čo to vlastne je či majú z neho obavu. Mala si podobnú skúsenosť?

Viem, že veľa ľudí by chcelo mentoring, ale boja sa si pozvať mentora na hodinu. Sama z učiteľskej stránky viem, že je nepríjemné mať na hodine cudzieho človeka. Rovnako pri zmienke mentor ľudia možno očakávajú niekoho, kto vyzerá ako inšpektor, je veľmi prísny a nadupaný hlavne teóriou. Dôležité je však pomôcť tomu druhému nájsť si cestu, ktorá mu sedí.

Kedy by sa mal učiteľ vydať cestou mentoringu?

Najprv by mal pochybovať o tom, či učí dobre , musí mať myšlienku, že chce so sebou niečo robiť. Keď sa deti necítia v triede komfortne, hľadá cestu, ako by to mohlo fungovať lepšie a nájde odvahu si k sebe pustiť cudzieho človeka. Musí byť hravý alebo mať chuť experimentovať. Tým, že je ochotný sa meniť, je postupne spokojnejší, a tak je spokojnejšie aj celé jeho okolie.

Aké boli tvoje začiatky s mentorovaním?

Ja som dosť poctivec, preto to bolo pomerne náročné. Chcela som mať v tom prehľad. Je to však založené na intuícii a na tom, čo človek cíti. Ja sama som išla do niečoho, čo som predtým nezažila a mentora som nikdy nemala. Musela som si nájsť spôsob, ako to robiť.

Čo ti k tomu pomohlo?

Mali sme rôzne školenia, nadobudla som mentorské aj koučingové zručnosti. Už som mentorovala asi 23 ľudí, a tak sa už v tom cítim bezpečnejšie. Dôraz však treba klásť na to, že tak ako i v učení a v pedagogike, aj pri mentoringu sad á ublížiť alebo zbytočne pokaziť vzťah. Veľmi dôležité je, aby sa obidvaja zúčastnení cítili dobre. Ak sa učiteľ necíti pohodlne, tak to dobrým smerom nepôjde.

Určite je dôležitá otvorenosť či dôvera. Čo je ešte kľúčové, keď chcem byť správnou mentorkou?

Priateľská atmosféra, v ktorej sa dajú povedať veci, ktoré by si niekomu možno nepovedala. Mentor je až takým spovedníkom a blízkym priateľom. Stáva sa mi, že som s tými ľuďmi v kontakte aj po skončení mentoringu. Často mi moji „mentees” rozprávajú veci zo školskej praxe, s ktorými sa predtým nikomu nezverili. Keď ideme do hlbších vecí a dotyčný človek sa spoznáva, treba vedieť, ako reaguje. Určite je to aj o tolerancii. Môže sa totiž stať, že dostaneš človeka, s ktorého hodnotami nesúhlasíš. Mojím cieľom však nie je ho prerobiť. Napríklad, keď je niekto príliš prísny, s čím sa úplne nestotožňujem, môžem mu to nejakým spôsobom naznačiť, ale nemôžem ho nasilu meniť.

Máš teda skúsenosti už s vyše 20 učiteľmi ako svojimi mentees. Aké najsilnejšie zážitky ti zarezonovali? 

Každý príbeh bol jedinečný. Stalo sa mi aj to, že som si myslela, že sa v danom prípade  v mentoringu nepohneme. Nemôžem povedať presne, aby nebolo jasné, o kom hovorím (úsmev). Od septembra do januára trvalo, že sme sa vôbec nepohli. Jedného dňa sa však stane, že hodiny sa veľmi zmenia, ako keby sa učiteľ s tým stotožnil a našiel si cestu. Pokiaľ nie je niekto na to hneď pripravený, je to zdĺhavejší proces, ale potom nastane ten čarovný okamih a klapne to. Dlho to trvá i preto, že sa nemá zmeniť iba učiteľ, ale musí sa zmeniť aj trieda. Žiaci si musia uvedomiť, že sa im potom pracuje lepšie. Niekedy sa tomu samozrejme bránia, napríklad, keď ich učiteľ dáva do skupín a núti ich kriticky rozmýšľať. Je to pre nich samozrejme ťažké, keď to majú dlhé roky zaužívané inak.

Dá sa však povedať, že vo všetkých prípadoch ste si k sebe našli cestu?

Myslím si, že to dopadlo vždy príjemne. Vždy sa mentoring snažím pozitívne viesť a na tom dobrom stavať. Je to odlišné od toho, keď príde inšpekcia a povie hlavne to, čo bolo zle. Možno by to niekomu pomohlo, ale väčšina by stratila sebavedomie a možno aj chuť. Skôr sa to robí pozitívnym spôsobom – ukážem, na čom by sme mohli popracovať a nechám učiteľa, ktorým smerom chce ísť.

V súčasnosti učíš deti na prvom stupni v Dúbrave spojené triedy. Vystriedala si rôzne školy, učila si na oboch stupňoch, aj v programe Škola hrou a sama máš tri veľké deti. Využívaš to k mentorovaniu?

Momentálne neučím na plný úväzok. A áno – tých pár hodín do týždňa mi pomáha v tom, že, čo rozprávam učiteľom, robím aj sama s deťmi. Tie v porovnaní so svetom dospelých predstavujú úplne iný svet. Veľmi mi ten systém vyhovuje. Keďže mám takto pohľad „z oboch strán”, viem si predstaviť, ako súčasná generácia žiakov vyzerá a viac rozumiem učiteľom.

Práca mentora je niekedy aj psychicky náročná a v niečom by sa dala prirovnať ku psychológovi. Ako si držíš správny balans?

Tým, že som introvert, potrebujem byť sama. Nabíjam sa prechádzkami vonku, Liptov je pre to ideálny.

Ako teraz vyzerá tvoj bežný deň? 

Najrušnejší býva september, kedy sa prvýkrát stretávam s učiteľmi osobne,. Ďalšie mentoringy už robím cez Skype, keďže dochádzanie by bolo veľmi zložité. Do školy chodím 2-3 dni v týždni. Mentoringy sa snažím dávať v dni, keď neučím alebo aspoň nie hneď po vyučovaní. Na to treba čistú hlavu.

V LEAF si mentorkou IRPU už štyri roky. Čo ti to najviac dalo?

Pokoru. Veľakrát sa mi stalo, že som si povedala, že „s tým učiteľom to bude ťažké” a potom sa z toho vyvinula parádna spolupráca. Žiadne predikcie teda neplatia a vývoj môžu ovplyvniť rôzne okolnosti. Dalo mi to tiež prácu, ktorá ma strašne baví. Veľmi rada som učila, ale cítila som, že mám 52 rokov a nevládzem už byť plnohodnotná učiteľka. Nebola som však vyhorená ako iné moje kolegyne, lebo ma baví experimentovať a vždy som si niečo vymyslela. Nezabudnem aj na to ako som mentorovala jednu staršiu „mentee” a po roku sa mi ozvala, že čaká bábätko. To bol jeden z takých čarokrásnych zážitkov. Možno stačí, keď sa človek trochu psychicky uvoľní a pošťastí sa aj takáto vec. Nechcem si pripisovať zásluhy, ale bolo mi ďakované, že som sa na tom kúsok podieľala (úsmev).

---

Tento článok bol publikovaný na blogu Denníka N.