Hovoriť vlastnou rečou…

Viktorovi sa vďaka účasti v mentoringovom programe pre učiteľov podarilo premeniť celkom obyčajnú triedu na miesto plné zázrakov, alebo ak chcete, na miesto plné samostatných, aktívnych, tvorivých a veselých žiakov.

Určite si vie každý predstaviť ten pocit, že niekomu niečo intenzívne hovoríte, a máte pocit, že čím viac hovoríte, tým menej vám rozumie. Snažíte sa ukazovať, gestikulovať, presviedčať, a máte pocit, že sa míňate v komunikácii s tým druhým. Rozmýšľate, akou rečou hovoriť, aby vám ten druhý porozumel.

Kedysi dávno, keď som bol dieťa či adolescent, hovoril som jednoduchou priamou a zrozumiteľnou ľudskou rečou, pretavenou v harmónii slov, gest, postojov mysle a vzťahov, ale potom som túto reč nadlho zabudol. Používal som frázy, cudzie slová, ktoré dobre znejú, naučil som sa budovať si autoritu, moc, odstup, sebaistotu, používal som pevné hodnotenie a rešpekt.

Všetko v réžii učiteľa spoza katedry

Keď som pred dvoma rokmi začal svoju leaf [life]-ovú cestu, nevedel som veľmi hovoriť jasnou rečou. Učil som ako tak intuitívne, niečo iné som žiakov chcel naučiť, a niečo iné som ich skutočne učil.

Zvykol som si na lavicové hodiny od katedry, hoci ma vždy lákalo na tom niečo zmeniť. Mal som pocit, že bezo mňa sa hodina nikdy nemôže uskutočniť, že som nenahraditeľný posol vzdelania a formácie detí.

Klamal by som, ak by som písal o nejakom náhlom zázraku, blesku z neba, ktorý do mňa udrel a všetko sa to zmenilo. Azda tie najdôležitejšie veci sa dejú potichu, neviditeľne, nehlučne.

Tak sa to stalo, že jedného dňa som, ani neviem prečo, sedel kdesi v školskej lavici ako „nádejný“ kandidát do mentoringu a bez akéhokoľvek presvedčenia si odklikával ďalšie z tristo školení, ktoré som kedy absolvoval.

Bolo to prvýkrát, čo ma nikto nešiel vzdelávať, vysvetľovať mi, „učiť“ ma, presviedčať ma, kázať mi robiť prezentácie v powerpointe, či posielať mi šablónu na vypracovanie dištančnej práce.

 

Prvé stretnutie s mentorom

Prvýkrát mi niekto povedal – ok, Viktor, som tu, aby som ťa sprevádzal tvojím vlastným procesom sebaaktualizácie. Čo? Sebačo? A až s odstupom času chápem, že to bol pán Rogers, najslávnejší psychológ humanistickej školy, ktorý prišiel s konceptom, že „smiem dovoliť, aby na mne niekomu záležalo a smiem tento záujem vo svojom vnútri plne prijať, a to mi dovoľuje poznať, že i mne na druhých záleží, veľmi záleží.“

A pokračoval vlastnou hypotézou: „Ak dokážeme poskytnúť určitý typ pomáhajúceho vzťahu, druhý človek v sebe objaví schopnosť využiť tento vzťah k svojmu rastu.“ A v zapätí ten istý velikán dodal o učiteľovi, že „pokiaľ si vytvorí so svojou triedou práve takéto pomáhajúce vzťahy, dieťa sa bude učiť z vlastnej iniciatívy, bude originálnejšie, bude mať väčšiu vnútornú disciplínu, bude menej úzkostné a menej riadené druhými.“

Tak o tomto som vždy len teoreticky sníval. A myslím, že to bol práve IRPU mentoring, pri ktorom som pochopil, že niekomu na mne záleží a sprevádza ma mojou učiteľskou dráhou v každodenných starostiach, myšlienkach v práci, a zároveň mi dáva priestor stať sa viac sám sebou, viac veriť tej pôvodnej jednoduchej a priamej reči dieťaťa, ktorou som niekedy vedel hovoriť.

„Práve IRPU mentoring, pri ktorom som pochopil, že niekomu na mne záleží a sprevádza ma mojou učiteľskou dráhou v každodenných starostiach, myšlienkach v práci, a zároveň mi dáva priestor stať sa viac sám sebou.“

Do nového začiatku spoločná reč

Vzletný úvod a citácie mi prišli na um už toľkokrát, keď som sa zamýšľal, prečo mi niektorí moji kolegovia od istého času nerozumejú. Zdá sa, že mi IRPU mentoring pomohol obnoviť (odblokovať) v sebe svoju pôvodnú reč vždy, keď to potrebujem pri otvorenej práci v triede, spojenej so skupinovou prácou alebo pri pravidelnej reflexii so žiakmi. Keď potrebujem riešiť akýkoľvek problém v triede, uvedomil som si, že nie som vodca (záchranca), ale sprievodca (facilitátor).

Ten, čo uľahčuje komunikáciu, napomáha riešeniu konfliktov, podporuje kritické myslenie, teší sa z vlastných nápadov žiakov a doslova ich burcuje. A nastali i ďalšie potešujúce správy. Ešte v septembri som sa rozprával so svojou mladšou kolegyňou, a nerozumeli sme si.

Hovorili sme odlišnou rečou. Po roku jej vlastného mentoringu sme si ani nevšimli, že hovoríme rovnakou rečou, vedieme spoločné hodiny a reflexie so žiakmi na zemi v kruhu, riešime konflikty a nové nápady a projekty. Sme už štyria u nás na škole, ktorí poznáme Rogersov odkaz mentoringu z LEAFu. Možno je nás už aj viac.

 

 

Naši tretiaci prednedávnom začali so svojou triednou a špeciálnou arteterapeutkou pravidelne realizovať hodiny artefiletiky. Založené na podobných princípoch. Zistil som, že aj niekto ďalší vie hovoriť podobnou rečou a plánujem vytvárať spoločnú sieť vyučovacích hodín a predmetov, kde sa dajú princípy tvorivej práce zameranej na pomáhajúce vzťahy a facilitáciu využiť.

Môže to byť matematika, výtvarná výchova, etika, chémia či prírodoveda. Potrebujete poloprázdny batoh istoty, že čokoľvek chytíte do ruky s hlbokým presvedčením, že idete sprevádzať svojich žiakov ich vlastných procesom rastu, dosiahnete to.

„Potrebujete poloprázdny batoh istoty, že čokoľvek chytíte do ruky s hlbokým presvedčením, že idete sprevádzať svojich žiakov ich vlastných procesom rastu, dosiahnete to.“

Mentoring sa skončil, no môj príbeh sa vďaka LEAF práve teraz začína

V hlave mi behá viacero plánov – prírodovedný týždeň podmorského sveta bez vyučovacích hodín, ktorý aktuálne pripravujeme s mojimi siedmakmi, každodenné ranné kruhy, medzigeneračné školy v prírode, vyriešené konflikty postavené na desiatkach skupinových prác s reflexiami na matematike, pretavené do životných zručností spolupracovať, pomáhať si a napredovať.

Mám pred sebou veľa experimentovania, nápadov, ako využiť to poznanie, že pomáhajúce sprevádzanie prináša neskonalú tvorivosť do učiteľskej práce, ako túto energiu presunúť do všetkých hodín, tried, škôl…

Autor: Viktor Križo